05 Erotická poviedka: Tri bodky

Julia bola stále stovky kilometrov ďaleko, ale jedna správa zrazu zmenšila vzdialenosť medzi nimi. Z obyčajného večera sa stala hra na čakanie, ktorú ani jedna nechcela ukončiť.

Správa

O pol jedenástej už Nora len predstierala, že číta.

Kniha jej ležala otvorená na kolenách, no už dvadsať minút sa jej nedotkla. Dážď jemne bubnoval na vysoké okná bytu, ten typ ustavičného jesenného dažďa, ktorý robí miestnosti tichšími, než v skutočnosti sú. Niekde dolu prešiel električkou cez mokrú ulicu a zmizol za rohom.

Pepper spala na Juliinej strane postele.

Samozrejme, že áno.

Nora sa pozrela na mačku, ktorá sa bezočivo rozťahovala na Juliinom vankúši, a vzdychla si.

„Zradkyňa.“

Pepper otvorila jedno oko, rozhodla sa, že obvinenie nestojí za reakciu, a spala ďalej.

Päť nocí.

To jej Julia napísala ráno.

Ešte päťkrát sa vyspať.

Boli spolu štyri roky, zasnúbené rok, a Nora by už mala byť zvyknutá na Juliine pracovné cesty. Tri týždne preč, jeden doma. Letiská, hotelové izby, predpovede počasia z miest, kde Nora nikdy nebola, a fotky otrasných káv, ktoré si Julia aj tak vždy kupovala.

Na rutinu bola zvyknutá.

Na to, že jej chýba menej, nie.

Na nočnom stolíku sa rozsvietil telefón.

Nora po ňom siahla až príliš rýchlo.

Julia: Ešte nespíš?

Kútiky Noriných úst sa zdvihli do úsmevu.

Nora: Nie. Toto je môj duch.

Odpoveď prišla takmer okamžite.

Julia: Vtipné.

Nora: Miluješ ma.

Pod Juliiným menom sa objavili tri bodky.

Zmizli.

Zas sa objavili.

Zmizli.

Nora čakala.

Julia: Áno.

Tá jednoduchá odpoveď ju zahriala viac než deka na nohách.

Začala písať.

Nora: Dnes som myslela na tú malú pekáreň pri stanici. Tam, kde si kúpila dva koláčiky, lebo si sa nevedela rozhodnúť, a potom si zjedla polovicu môjho. Prešla som okolo po práci a na chvíľu som naozaj čakala, že tam budeš stáť s tým smiešnym zeleným šálom a –

Skôr než dopísala, prišla ďalšia správa.

Julia: Nora.

Prestala.

Nora: Áno?

Julia: Dnes žiadne reči.

Nora hľadela na displej.

Potom sa ticho zasmiala.

Toto bolo nové.

Ich hra na diaľku

Nora: Žiadne reči?

Julia: Počula si ma.

Nora: Technicky ťa čítam.

Pauza.

Julia: Nočný stolík.

Úsmev Noru opustil, nahradilo ho niečo tichšie.

Teplejšie.

Oči jej skĺzli k malému drevenému stolíku pri posteli.

Už vedela, čo Julia myslí.

Spolu si pred Juliinou poslednou cestou vybrali inteligentný vibrátor. Začalo sa to zo zvedavosti, keď v nedeľu sedeli na gauči s prekríženými nohami, podávali si Norin mobil a smiali sa nad možnosťami. Vtedy to pôsobilo hravo a len ako teória.

Potom Julia odišla.

A zrazu bolo oveľa zaujímavejšie, že vzdialenosť nemusí znamenať neprítomnosť.

Nora položila prsty na úchytku zásuvky, ale neotvorila ju.

Nora: Je to to, čo si myslím?

Julia: Pravdepodobne.

Nora: To nie je odpoveď.

Julia: Otvor zásuvku.

Nore sa zrýchlil pulz.

Julia nikdy nehovorila zbytočne. Aj keď boli spolu, bola vždy taká. Nora vedela rozprávať celé svety; Julia dokázala zmeniť atmosféru v miestnosti štyrmi slovami a pohľadom.

Nora otvorila zásuvku.

Malá hračka ležala presne tam, kde ju nechala, vedľa starého bloku a Juliinho náhradného nabíjacieho kábla. Zobrala ju do ruky. Bola chladná a hladká, zvláštne obyčajná na niečo, čo ju zrazu donútilo vnímať ticho v byte oveľa intenzívnejšie.

Telefón opäť zavibroval.

Julia: Chceš sa ešte hrať?

Tentoraz ju Nora neprovokovala.

Nora: Áno.

Zas sa objavili tri bodky.

Julia: Rovnaké pravidlo ako predtým. Ak chceš, aby som prestala, povedz pauza.

Nora: Pamätám si.

Julia: Aj tak to povedz.

Nora sa usmiala.

Nora: Ak budem chcieť, aby si prestala, poviem pauza.

Julia: Dobre.

Potom nič.

Nora čakala.

Ubehla minúta.

Potom ďalšia.

Nora: Julia?

Žiadna odpoveď.

Nora sa na telefón zamračila.

Až teraz jej došlo, že toto je tá hra.

Tri bodky

Čakala, že Julia niečo spraví hneď.

Julia nespravila nič.

Nora položila knihu na zem a oprela sa o čelo postele. Dážď šepkal na oknách. Pepper sa natiahla, otočila do klbka a spokojne spala ďalej, akoby sa nič zaujímavé nedialo.

Stále nič.

Nora skontrolovala pripojenie.

Všetko v poriadku.

Pozrela sa na Juliin status.

Online.

„Si nemožná,“ zamrmlala.

Telefón sa rozsvietil.

Julia: Polož telefón.

Nora sa rozhliadla po izbe, akoby ju Julia mohla nejako sledovať.

Nesledovala. Vždy sa dohodli na tejto hranici. Žiadne kamery, žiadne nahrávky. Len správy, hlasy a dôvera.

Nora: Ako si to vedela?

Julia: Lebo ťa poznám.

Nora položila telefón displejom hore vedľa seba.

Ubehla celá minúta.

Ticho prerušilo len najjemnejšie zabzučanie.

Nore sa zatajil dych.

Trvalo to sotva dve sekundy.

Potom ticho.

Pozrela sa na telefón.

Nič.

„To je kruté.“

Objavili sa tri bodky.

Zmizli.

Nora potlačila smiech.

Nora: Až príliš si to užívaš.

Julia: Telefón dolu.

Nora poslúchla.

Takmer si vedela predstaviť Juliu v hotelovej izbe v zahraničí, pravdepodobne ešte v čiernom tričku po práci, krátke blond vlasy rozstrapatené od toho, ako si ich prehrabávala rukou, jedno obočie zdvihnuté nad displejom.

Tá predstava Noru zabolela pri srdci.

Na chvíľu sa hra zmenila na niečo jemnejšie.

Chýbal jej zvuk Juliinho kľúča vo dverách. Chýbalo jej, keď našla jej bežecké tenisky pohodené v chodbe. Chýbala jej Julia, ako sa po lete zvalila na gauč vedľa nej a tvrdila, že nie je unavená, len aby o desať minút zaspala.

Chýbali jej dokonca aj hádky o tom, kto má kúpiť mačacie žrádlo.

Telefón zavibroval.

Julia: Kam si sa stratila?

Nora sa zamračila.

Nora: Čo?

Julia: Viem, keď priveľa premýšľaš.

Nora hľadela na správu.

To je tá nespravodlivá časť dlhoročnej lásky. Ten druhý sa naučí tvoje vzorce, o ktorých ani nevieš.

Nora: Chýbaš mi.

Tri bodky sa objavili takmer hneď.

Potom zmizli.

Tentoraz sa zdalo, že Julia hľadá slová.

Julia: Viem.

Nora prehltla.

Julia: Aj ty mi chýbaš.

A potom, o chvíľu neskôr:

Julia: Ale nepovedala som, že môžeš začať rečniť.

Nora sa nahlas rozosmiala.

„Tu je.“

Tiché bzučanie sa vrátilo bez varovania.

Norin smiech sa zmenil na ostrý nádych.

Tentoraz dlhšie.

Stále jemné.

Len toľko, aby si pripomenula, že Julia nie je len meno na displeji.

Niekde ďaleko mala Julia ruku na ovládači.

Už len tá predstava bola súčasťou vzrušenia.

Bzučanie utíchlo.

Nora čakala.

Nič.

Sekundy sa zvláštne naťahovali.

Zrazu vnímala všetko naraz: dážď na skle, jemnú plachtu pod prstami, tiché dýchanie Pepper, vlastný tlkot srdca. Celá izba akoby počúvala s ňou.

Telefón zostal tmavý.

To bolo na tom to najlepšie.

Nora nikdy nevedela, či ďalšie prerušnie príde o päť sekúnd alebo o päť minút.

A Julia presne vedela, ako veľmi Nora neznáša nevedomosť.

Čo znamenalo, že presne vedela, ako veľmi to Nora miluje.

Obrazovka sa rozsvietila.

Julia: Dýchaj.

Nora si uvedomila, že zadržiavala dych.

Pomaly ho vydýchla.

Julia: Ešte raz.

Poslúchla.

Ďalší impulz prišiel v polovici nádychu.

Nora zatvorila oči.

Vzdialenosť medzi starým bytom a Juliinou anonymnou hotelovou izbou sa zrazu zdala smiešna. Stovky kilometrov, ktoré sa zmenili na vibráciu, svietiaci displej a istotu, že Julia na ňu myslí presne v tom istom momente, ako ona na Juliu.

Nebolo to to isté, ako keby sa jej dotýkala.

Práve preto to fungovalo.

Predstavivosť vyplnila každý priestor, ktorý vzdialenosť nechala prázdny.

Julia: Stále v pohode?

Nora odpovedala hneď.

Nora: Áno.

Julia: Určite?

Nora: Veľmi.

Ďalšia správa trvala dlhšie.

Julia: Tak prestaň pozerať na telefón.

Nora ho otočila displejom dolu.

To bolo ťažšie.

Bez obrazovky nemala žiadne varovanie.

Namiesto toho počúvala.

Nič.

Nič.

Nič.

Až potom cez dážď prerušilo ticho najjemnejšie mechanické bzučanie.

Nora sa usmiala do tmy.

„Nenávidím ťa.“

Telefón zavibroval na nočnom stolíku.

Odolávala päť celých sekúnd, kým ho otočila.

Julia: Klamárka.

Ešte päť nocí

Odvtedy sa hra zmenila.

Julia prestala posielať pokyny pri každom kroku. Niekedy bolo len ticho. Niekedy sa krátka správa objavila práve vtedy, keď sa Nora začala uvoľňovať.

Julia: Zostaň tam.

Neskôr:

Julia: Nespěchaj.

A potom, po takej dlhej pauze, že bola Nora presvedčená, že ju Julia zámerne nechala samú:

Julia: Myslíš na mňa?

Nora sa skoro rozosmiala.

Nora: Na koho iného?

Julia: Dobrá odpoveď.

Julia nechala ticho opäť natiahnuť.

Nora sa prestala snažiť ju predvídať.

Vtedy to všetko išlo ľahšie.

Zavrela oči a nechala Juliu rozhodovať, kedy ticho preruší. Bolo v tom niečo nečakane intímne, vzdať sa niečoho takého malého: času, očakávania, potreby vedieť, čo bude ďalej.

Stále to bola Norina voľba.

Na tom záležalo.

Ale na tie minúty nemusela nič plánovať. Nemusela hľadať dokonalé slová. Nemusela robiť vzdialenosť poetickou ani znesiteľnou.

Stačilo len byť tam.

A niekde ďaleko bola Julia tiež.

Keď prišla posledná správa, Nora už stratila pojem o čase, odkedy sa hrali.

Julia: Stačí?

Nora sa pozrela na to slovo.

Mohla povedať áno.

Namiesto toho napísala:

Nora: Ešte nie celkom.

Odpoveď prišla okamžite.

Julia: Nenásytná.

Nora: Ty si s tým začala.

Julia: Viem.

Telefón opäť stíchol.

Tentoraz Nora nečakala na bodky.

Oprela si hlavu o vankúš, zavrela oči a čakala na Juliu.

A keď ticho konečne prerušilo bzučanie, zvyšok daždivého bytu akoby zmizol.

* * *

O pár minút neskôr Norin mobil zazvonil.

Nie správa.

Skutočný hovor.

Zdvihla bez toho, aby sa pozrela do zrkadla.

„Ahoj.“

Juliin hlas jej zaplnil ucho, teplejší a drsnejší, než by dokázal text.

„Ahoj.“

Niekoľko sekúnd ani jedna nič nepovedala.

Nora počula v pozadí slabé bzučanie hotelovej klimatizácie na Juliinej strane hovoru. Julia pravdepodobne počula dážď na tej jej.

„Si na seba pyšná,“ povedala Nora.

„Trochu.“

„To bolo zlé.“

„Povedala si áno.“

„Opakovane.“

„Presne tak.“

Nora sa usmiala a vytiahla Juliin vankúš spod spiacej mačky.

Pepper jej venovala hlboký urazený pohľad.

„Ešte päť nocí,“ povedala Julia.

Nora si pritlačila líce na vankúš.

Už veľmi nevonia ako Julia. Nora to neznášala.

„Päť je veľa.“

„Bolo ich osemnásť.“

„Osemnásť bolo šialené.“

„Zajtra už len štyri.“

Nora zatvorila oči.

To prázdno tam stále bolo, ale zmenilo tvar. Už nebolo také prázdne. Už to nebolo len čakanie na život.

„Naozaj mi chýbaš,“ povedala.

Tentoraz Julia neodpovedala vtipom.

„Aj ty mi veľmi chýbaš.“

Nora nechala tie slová medzi nimi.

Mohla to ticho vyplniť. Väčšinou by to urobila.

Namiesto toho počúvala Juliin dych.

Po chvíli Julia znova prehovorila.

„Nora?“

„Hm?“

„Zajtra si na rade ty.“

Nora otvorila oči.

Pomaly sa usmiala.

„Aha.“

„Čo to má znamenať?“

„Nič.“

„Nora.“

Pozrela sa na dážď stekajúci po okne a predstavila si, ako Julia v nejakej hotelovej izbe stovky kilometrov ďaleko zužuje oči.

Zajtra Julii tri bodky nepomôžu.

„Dobrú noc,“ povedala Nora sladko.

Julia si povzdychla.

A prvýkrát za celý večer bola Nora úplne spokojná čakať.

Inšpirované touto poviedkou

Chceš zostať v spojení aj na diaľku? Pozri si inteligentné vibrátory navrhnuté na hravé chvíle vo dvojici, aj keď ste ďaleko od seba.